Príbeh 3. Odpočívame
Tak. Obed je za nami a čo teraz? Aha! Naše deti sa nezastavia. Ale, musia si odpočinúť, neposkakovať, nerozprávať, nevrtieť sa, proste sa upokojiť a oddýchnuť si. Posadíme sa, čakám, kým sa upokoja…. čakám, čakám a … môžem začať. “Milé deti, dnes vám prečítam…” Zvonček! Niekto ide domov. Zopár detí vystrelí k zvončeku, kto bude pri ňom prvý? “Peťo, ideš domov!” Fajn, Peťko sa balí, my čakáme, nadýchnem sa, idem čítať – ja tak chcem čítať…. Zvonček! Opäť štart, beh, víťaz. “Kto ide domov? Pani vychovávateľka, nerozumela som.” Vstávam, zistím …. “Zuzka, ideš domov.” Reakcia Zuzky: “Joj, ale mne sa nechce.” Povzdych, prehováranie, balenie vecí, odchod do šatne. Pritom sa vám mrví na koberci ďalších 20-30 detí. Nevadí. “Dovidenia, pani vychovávateľka!” Uf, konečne pokoj! Idem čítať! Ja skutočne idem čítať. Neverím. Dvere sa rozletia, vpadne Zuzka: “Joj, stratila som čip!” Deti povyskakujú, majú zaujímavú činnosť, vyhlásim pátranie, celá trieda hľadá a hľadá a … otvoria sa dvere, v nich stojí Zuzkina mamka s varovne zdvihnutým prstom, ktorý v momente zamieri na svoju Zuzku. “Dieťa moje, ani sa nedivím, že si nevieš nájsť svoj čip. Je medzi zošitmi. Zuzana! Poriadok!” Pátraciu akciu odvolávam a ukončujem odpočinok. Na záver: ak by vás zaujímalo, z akej knihy som išla čítať… neviem, milé deti. Ale, aj tak vás máme radi!
Príbeh 4. Tvoríme
Všetko je pripravené, deti sedia, pred nimi na lavici vyložené všetky výtvarné pomôcky. Pre istotu, ja mám po ruke lekárničku. Čo keď sa niekto škrabne alebo sa prilepí všetkými desiatimi o svoje dielko, jednoducho, som pripravená. “Tak, milé deti, dnes budeme vytvárať…” Zvonček! A už to začína znova. Štart, beh, kto bude prvý. “Kto ide domov? Kariiiiiin, máš sa ponáhľať.” Nechcite vidieť Karinkin výraz. Šmarila všetko o lavicu a začína sa baliť. Samozrejme pomaly. My pokračujeme. Deti sústredene pracujú, Karin dudre a ja som šťastná, že nás nikto neruší. Zvonček! Už len oči vyvrátim a…. však už viete , čo nasleduje. Deti sa už nedajú vyrušovať, pracujú. Sláva! Dielka sú hotové. Obzerám si ich kubisticko- picassovsko- moderné výtvory. Sú fantasticky detské. Sú to dielka našich detí. Chcem ich vystaviť na nástenku, ale oni sa chcú pochváliť doma. Nevadí. Berte , deti moje. Slzy sa vám derú do očí, keď k vám príde dieťa a s hrdosťou vám ukáže svoje dielko. Vy sa pozriete a chcete povedať: “ Jéj, aká nádherná žirafa.” No dieťa vás našťastie predbehne a s láskou povie: “ Moja maminka.” Vy len preglgnete a v tichosti hľadíte, ako v rúčkach stíska svoj obrázok a s láskou, ktorú vie vyjadriť len dieťa, si odnáša obrázok do tašky. Deti robia poriadok, tešia sa, že ideme von, ale to už je iný príbeh, posledný. Hm… aj tak vás máme radi!
Príbeh 5. Športujeme
Hurááá! Ide sa von! Všade to vrie. Z každej triedy vybehávajú natešené deti. My už len kričíme: “Pomaly! Na záchod, do šatne a vráťte sa!” Už to vedia, tak prečo to stále opakujeme? Pre istotu. Deti sa nám delia do dvoch skupín: Saganovci a slimákovci. Saganovci sú v momente späť a poskakujú, vrtia sa, prešľapujú a už by utekali von. Slimákovci majú čas. Pokoj, načo sa náhliť. Konečne! Všetci sú pri mne. Všetci? “Pani vychovávateľka, nemám topánku.” Všetci, ktorí sme kompletne oblečení, vrhneme vražedné pohľady na toho neboráka. Ten sa rýchlo otočí a ide hľadať tú svoju nešťastnú topánku. “Deti, choďte mu pomôcť.” Idú. Veď sú jeho kamaráti a chcú už ísť von. Sláva! Máme ju. Ide sa von! Ihrisko. Chalani berú lopty, ihrisko je ich. Je ich veľa, ale nejako zázračne sa dohodnú, že sa odohrávajú zápasy dva. Ďalší zoberú florbalové palice. Zápas tretí. Pri nich sa motkajú basketbalové deti. Zrazu okolo nás preletia bežci. Doskočisko sa mení na pretekársku dráhu. Betónové posedenie je tiež dostatočne obsadené taškami, oblečením a medzi tým všetkým aj deti. Sledujeme dievčatá, z ktorých určite vyrastú perfektné gymnastky alebo tanečnice. Potom tu máme jednotlivcov, ktorí sa ešte rozhodujú, čo vlastne chcú robiť. Zvyčajne na to prídu až vtedy, keď odchádzajú domov. Je zaujímavé sledovať toto detské mravenisko, ktoré sa nikdy nezastaví. Túto prácu musí človek milovať. Je to najkrajšia práca na svete. A zároveň najťažšia. Dostaneme do rúk to najnevinnejšie stvorenie . Určitú etapu jeho života ovplyvníme aj my – vychovávateľky. Túto prácu by som nemenila za žiadnu inú. Náš deň v ŠKD končí. Aj tak vás máme radi!
