Príbeh 2. Obedujeme. Stojíme pred jedálňou. Posledné pokyny ako sa treba správať. / zbytočne/ Umravnite hladné deti. No, nedá sa to. V ich očiach vidíte… “My chceme jesť!” No, čo už. Snažili sme sa. Poďme! Otvárame dvere a ovalí nás… hluk, vôňa dnešného jedla a veľa, veľa, veľa detí. Zavelíme deťom zaradiť sa do radu a čakáme, čakáme a čakáme… Medzitým nám deti poskakujú po radiátorových rúrkach, otáčajú všetkým, čo sa točiť dá, voda strieka, vybeháva teta z okienka, nech jej nekopú do steny, ju to ruší…. a… čakáme. Postupujeme po malých krôčikoch a mysľou nám behá: „Čo nepridajú tie kuchárky?! Tu stoja hladujúce deti!” Konečne! Tácky a príbory! Podnosy sú biele a niekoľko modrých. Naše deti musia mať akurát tie modré. Začína prehadzovanie bielych, čakajúci rad začína byť nespokojný, no naše deti s kľudom Angličana sa prehrabú až k modrým. / Jedno vysvetlenie sme dostali, prečo modré: idú mu k pulóvru. Zlatý./ Okienko. Tu sa to neuveriteľne všetko zrýchľuje. Naše zlaté kuchárky a kuchári pracujú ako na bežiacom páse. „Poďme, poďme, detičky, berte si a čipujte.” Toto rýchle tempo narušia menej šikovné detičky. Vylejú na seba polievočku alebo im padne príbor, alebo:”Joj, nemám čip.” Nevadí. Personál schmatne metlu a handru a už to kmitá. A ide sa ďalej. Chceme sa dostať ku stolom. Plné tácky v rukách, chôdza pripomínajúca tackavé medvedíky , preťapkávame sa okolo žltých tabúľ s oznamom – Pozor! Šmykľavá podlaha! – lietajúcimi vidličkami napravo, nožíkmi naľavo, obliatymi detičkami utekajúcimi sa obliecť do telocvičných úborov… Uf! Konečne sedíme a môžeme obedovať. A tu pokračuje zábava. Tie hladujúce detičky zrazu prestanú mať hlad. Niektoré nevedia poznať, čo majú na tanieri a predsa to, čo nepoznajú, nebudú jesť, ďalšie len analyzujú ako chirurgovia a tá menšina, nerozmýšľa. Jedlo je na jedenie, tak ho treba jesť! Dobrú chuť! Naše deti delíme do dvoch skupín: rýchle a pomalé. Rýchle sú s obedom vybavené do 5 minút a tie druhé majú čas. Perličkou tohto nášho príbehu sú opäť detičky záchodové. Pochybujeme, že na ten záchod potrebujú ísť, no ale nepustite ich. Vieme, čo nastane. Lietajú od telocvične, cez všetky chodby, zákutia, všade trafia, len ten záchod minú. Tak ich čakáme. Tie pomalé i tie záchodové. Deti najedené sedia, vstanú, chodia, sedia, pobehujú, sedia, pristanú pod stolom, sedia… Čáááuuuu! To sa zdravia s kamarátmi z druhej strany jedálne, mávajú, sedia, zvalia sa na stôl, sedia…. “Pani vychovávateľka, kedy už pôjdeme? “ “Keď všetci zjedia.” “Mama moja, čo som komu urobil?” Konečne! Sme po obede. “Nástup!” Ani to nedopovieme a Usama Bolt by sa prepadol od hanby. Naše deti sú pri dverách. Obed máme za sebou, ide sa do triedy. A to už je iný príbeh. Aj tak vás máme radi!
