Príbehy z ŠKD

Fotky na našej stránke sú super. Pozriete si ich, ale veľa vám nepovedia. A preto sme sa rozhodli, že vám ten náš život v ŠKD priblížime aj slovom. Je toho veľa, a preto rozdelíme to naše rozprávanie na niekoľko častí. Takže začíname náš príbeh.
1. kapitola – príprava na obed
Je ticho. V celej škole. Beží vyučovanie. Všade vládne pokoj, kde tu počuť spev, niekde zvýšený hlas učiteľky, tam sa riešia rovnice, tu Hellou; anglický jazyk. Ale tento pokoj o chvíľu skončí a začne to. Z-V-O-N-Í ! To ticho sa mení na zvyšujúci sa hluk. V škole to začína vrieť. Cítite to. Skončilo sa vyučovanie. Dvere na triedach sa otvárajú, vychádzajú učiteľky, za nimi sa valia žiaci. Ani jedna nezastane. Idú rezkým krokom, ináč budú žiakmi ušliapané. Zvládli to! A teraz nastupujeme my: bojovnice vychovávateľky. Hrdinsky sa postavíme do dvier a zavelíme: “Upratať triedu, poskladať veci, na záchod, umyť ruky, zobrať čipy a nastúpiť!” A teraz rýchle sa uhnúť z dvier, lebo sa vyvalia “záchodové deti”. Samozrejme! Väčšine deťom treba na záchod. A prečo? Treba upratovať triedu. Ale zopár sa obetuje a upratujú. Ďalšie si balia veci do aktoviek a pri tom len kecajú a kecajú. Ústa sa im nezastavia. Raz hovoria niečo kamarátom, potom zapoja do rozhovoru nás dospelých, potom prebehnú po celej triede, urobia akrobatický kotrmelec na koberci, pribehnú k nám, položia otázku, na ktorú nepotrebujú odpoveď, popreskakujú všetky vodné plochy, ktoré vznikli vďaka ich fľaškám. Veď sa otvárajú spôsobom, ktorý pozná len výrobca, a dieťaťu sa podarí pri otváraní pooblievať seba a okolostojacich spolužiakov a zakončia to pri svojej aktovke pri ukladaní vecí do nej. Zrazu… “Pani vychovávateľka, mne sa stratila guma!” Slzy na krajíčku, guma dôležitá a vzácna. “No čo som Rexo?!” myslím si, ale zavelím: “Deti, hľadáme gumu!” a meníme sa na pátračov. Hľadáme, hľadáme, mám už zúfalstvo v očiach, mením sa skutočne na toho Rexa, keď tu zrazu ozve sa: “Jáj, ja ju mám vo vrecku!” Prichádzajú ďalšie deti do oddelenia. Hm! Lepšie to vystihne slovo – vpadnú. Tašky hádžu ako granáty, vyvolajú ďalší chaos a už kričia: “Pani vychovávateľka, ideme na záchod!” “Choďte, deti moje!” A čakáme. Decká vybehnú /správne slovo vystrelia/ z triedy, obehnú pol školy, 1.2.3.sekunda a sú späť. Čo myslíte, boli na tom záchode? Konečne prichádzajú všetky “záchodové deti”, poriadok urobený, veci poskladané… “Nemám čip!” Opäť Rexo, hľadáme… ešte hľadáme…”Ja ho mám! Vzal som ti ho, aby ti nezmizol.” ozve sa kamarát. Zlatý! Takže opäť. Nástup, čipy máme, na záchode ste boli, lebo počas obeda vás už nepustím, ty sa nepredbiehaj, on tu bol prvý, daj mu pokoj, dievčatá, mne je jedno, či stojíte v dvojici alebo trojici… uf! Odchádzame! “Pani vychovávateľka, mne ša chče na hajzeľ!” O-D-C-H-Á-D-Z-A-M-E ! Aj tak vás máme radi!